Celonárodná zbierka pre nevidiacich a slabozrakých aj v Púchove 22.septembra 2010
Pri príprave tohtoročnej verejnej zbierky Biela pastelka, ktorá sa uskutoční v tomto týždni v stredu, Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska hľadala nové a zaujímavé formy, ako túto celonárodnú zbierku ešte viac priblížiť verejnosti a nakloniť si jej záujem.
A tak sa ÚNSS rozhodla nájsť tváre Biele pastelky, ktoré by reprezentovali organizáciu nevidiacich a slabozrakých na celom Slovensku. Základné organizácie na našom území mohli podať návrhy na túto tvár. Mali to byť zrakovo postihnutí ľudia vo veku od 0 – 100 rokov, ktorí sú komunikatívni a ktorí budú prezentovať zrakovo postihnutých ľudí so svojim životným príbehom. Na návrh Základnej organizácie v Púchove sa so svojim životným príbehom medzi prvé štyri tváre Biele pastelky Slovenska dostala aj jedna členka tejto organizácie z Púchova. Nazvime ju Mária.
Jej život so zrakovým postihnutím praktickej slepoty, bol až do osemnásteho roku života nevšímavý – nezaujímala sa vôbec o svet, žila zo dňa na deň. V predškolskom aj školskom veku bola ako buldozér, tak ju aj deti volali, keďže dobre nevidela chcela prejsť cez všetko.
Keď sa naučila ako dieťa chodiť rodičia si všimli, že narazí do každého predmetu. Detská lekárka po prvom vyšetrení hneď nariadila matke a otcovi návštevu Očnej kliniky v Olomouci. Tým sa začala jej cesta so zrakovým postihnutím. Už od dvoch rokov mala okuliare s desiatimi dioptriami – a v súčasnosti nosí okuliare s trinástimi dioptriami.
Ako dieťa mala veľa kamarátov, postupne si na to zvykali, že pri hrách ich nevidí, že musia na ňu zakričať, aby k nim prišla. Mama ju vyprevádzala na dvor k deťom, tak, že jej povedala, ktorým smerom sú deti.
Pri rozhodovaní čo s ňou, do akej školy ju dať, rodičia poslúchli lekárku, aby ju dali do Internátnej základnej školy v Bratislave pre zrakovo – postihnuté deti. Strávila v nej celú základnú školu. Boli to pre ňu ťažké roky, preplakala ich a namočila nejeden vankúš.
Uzavrela sa do seba, lebo svoje zrakové postihnutie si postupne hlbšie uvedomovala a svoje trápenie si nechávala pre seba. Zvlášť ťažko znášala žiaľ i rozchod rodičov. V tejto škole sa okrem základného vzdelania naučila veľkej samostatnosti. Uvedomovala si stále viac, že musí bojovať viac sama so sebou, aby všetko zvládla.
Na Strednej škole pre zrakovo postihnuté deti v Opave získala odborné ekonomické vzdelanie i maturitu. No ako mladej dievčiny súčasne rástla u nej i túžba po rodine, ktorú stratila rozvodom rodičov.
Snívala o založení šťastného rodinného krbu s detským džavotom, hoci si bola vedomá svojho postihnutia. Ale akosi vo svojom vnútri cítila, že sa jej to podarí. A stalo sa.
Ako mladá osemnásťročná reagovala na inzerát na zoznámenie chlapcovi, ktorý uviedol, že má inú vadu. No išla do toho ako buldozér. Pri prvom stretnutí bola taká šťastná, že ani nepostrehla jeho postihnutie. Po dvojročnej známosti sa zobrali.
Splnil sa jej sen aj o šťastnej rodine. Dnes má vedľa seba manžela, ktorý jej pomáha vo všetkom. Spolu vychovávajú dve dospievajúce dcéry. Spolu sa naučili ako jeden druhého podržať v rôznych situáciách. Na jej zrakové postihnutie zo žartu jej vie so smiechom povedať, že ak nebude poslúchať, zavedie ju na neznáme miesto, lebo v takom sa nevie orientovať. To rodinné šťastné hniezdo jej vyhovuje a sen sa jej splnil. Majú spoločné rodinné záujmy, ktorým sa snažia venovať, rovnako ako svojim dvom dcéram.
Týmto životným príbehom členky ZO ÚNSS v Púchove, ktorá okrem iného aktívne pracuje aj ako členka výboru, a stala sa tvárou Bielej pastelky v púchovskom regióne a štvrtou na Slovensku, chceme pomôcť i mnohým ďalším ľuďom s podobným postihnutím. Netreba sa vzdávať, veď aj takýto ľudia majú svoje sny. Len je treba ísť svedomito za nimi a obrátiť sa aj na organizáciu ÚNSS, ktorá svojou činnosť im napomáha k zručnosti, samostatnosti a získaniu sebavedomia, ktoré potrebujú k čo najsamostatnejšiemu životu bez zraku, alebo s jeho zvyškom.
Aj naša púchovská tvár Bielej pastelky, ktorú sme nazvali Mária, si po svojich životných skúsenostiach so zrakovým postihnutím uvedomuje, že nebyť štedrých darcov, učiteľov, ošetrovateľov, skúsených funkcionárov ÚNSS, nebola by získala vedomosti a ani štart do života. Ona vie najlepšie, že aj prostriedky, ktoré sa vyzbierajú celonárodnou zbierkou Biela pastelka pomôžu ľuďom s podobným postihnutím. Či už v škole, na kurzoch , alebo nejakou kompenzačnou pomôckou a rôznymi podujatiami, na ktoré sa finančné prostriedky budú zo zbierky využívať.
Veríme, že v stredu 22.septembra 2010 sa aj v púchovskom regióne nájde veľa štedrých darcov, ktorí finančným darom jedno euro, či prípadným dobrovoľným príspevkom obdržia od dobrovoľníkov symbol Bielej pastelky.
Zbierka v púchovskom regióne bude prebiehať v samotnom Púchove, v Beluši a Lednickom Rovnom. Dobrovoľníci budú opäť študenti z Púchovského gymnázia. Budú označení oblečenými tričkami so symbolom bielej pastelky. Na celonárodnú zbierku môžete prispieť aj SMS správou na číslo 820, alebo zaslaním príspevku na účet 4030016212/3100 až do konca tohto roka.
Emília Luhová
(prevzaté z Púchovských novín)